Áno, sú nám známe príbehy o tom, že Piráti z Karibiku už nosili hodinky na rukách, alebo bájny Achiles v starovekom Grécku možno v nejakom zábere dvíhal ruku s hodinkami na ruke, avšak to sú len slávne filmové chyby. Na skutočné hodinky si museli dejiny počkať, než po nich zatúžia vynaliezavé bohaté šľachtičné s bohatým programom, ktorý si vyžadoval sledovanie času.

Prvé náramkové hodinky boli luxusom pre ženu

Za jedny z najdôležitejších predchodcov dnešných náramkových hodiniek sa považujú hodinky, ktoré si v roku 1810 objednala Caroline Murat, kráľovná Neapola a mladšia sestra Napoleona Bonaparta. Abraham-Louis Breguet pre ňu vytvoril mimoriadne neobvyklé hodinky určené priamo na nosenie na zápästí. Objednané boli v roku 1810 a dodané v roku 1812. Samotné hodinky sa nezachovali, ale existujú záznamy výrobcu. Mali podlhovastý tvar a boli upevnené na náramku vytvorenom z vlasov prepletaných zlatou niťou.

V polovici 19. storočia zostával podobný spôsob nosenia hodiniek predovšetkým doménou dámskych šperkov. Patek Philippe napríklad eviduje hodinky vyrobené v roku 1868 pre uhorskú grófku Koscowicz ako prvé švajčiarske náramkové hodinky svojej produkcie. Už mali prvky spájajúce puzdro s náramkom spôsobom, ktorý pripomína konštrukciu moderných hodiniek. Pre mužov však naďalej dominovali vreckové hodinky. Patrili k obleku, nosili sa vo veste alebo vo vrecku a retiazka bola súčasťou mužskej módy. Hodinky na zápästí mohli naopak pôsobiť príliš malé a šperkársky.

Zmenu nepriniesla móda, ale potreba mať obe ruky voľné.

Vojaci a piloti zistili, že vrecko je nepraktické

Koncom 19. storočia sa objavovali rôzne riešenia, pri ktorých sa malé hodinky alebo dokonca upravené vreckové hodinky upevňovali pomocou koženého držiaka na zápästie. Práve vojenské prostredie ukázalo, akú veľkú výhodu to prináša. Počas druhej búrskej vojny v rokoch 1899 až 1902 používali britskí vojaci hodinky na zápästí aj priamo v bojových podmienkach. Človek na koni, vojak manipulujúci so zbraňou či veliteľ sledujúci čas jednoducho nemusel púšťať vybavenie a hľadať hodinky vo vrecku.

Rovnaký problém mali prví letci. Slávnym príkladom je brazílsky priekopník letectva Alberto Santos-Dumont. Sťažoval sa svojmu priateľovi Louisovi Cartierovi, že počas letu je kontrolovanie vreckových hodiniek nepraktické. Cartier preto v roku 1904 vytvoril hodinky, ktoré mohol Santos-Dumont sledovať priamo na zápästí. Z tejto myšlienky neskôr vznikol model Santos.

Je tu však dôležitý detail: často sa tvrdí, že Cartier „vynašiel náramkové hodinky pre pilotov“. Náramkové hodinky vtedy existovali už desaťročia. Význam Santos-Dumontovho podielu na propagácii náramkových hodiniek bol iný. Šlo o marketing. Ukázal, ako výborne sa hodinky na zápästí hodia človeku, ktorý vykonáva činnosť vyžadujúcu obe ruky.

Definitívnym urýchľovačom bola prvá svetová vojna.

Takzvané trench watches, teda „zákopové hodinky“, sa stali praktickou súčasťou vojenského života. V porovnaní s vreckovými hodinkami sa čas dal skontrolovať takmer okamžite. Múzeum Victoria v Austrálii pri jednom zachovanom exemplári priamo uvádza, že náramkové hodinky sa počas prvej svetovej vojny prvýkrát výrazne rozšírili práve preto, že používateľ mohol zistiť čas aj vtedy, keď mal zamestnané ruky. Musel držať palebnú pozíciu, pochodovať, nenarúšať formáciu, alebo len skrátka neloviť niečo vo vrecku nohavíc. Napríklad pri oblečení v teplom kabáte a s hrubými rukavicami. Skrátka celkom nepraktické vyťahovať drobný predmet, otvárať, otáčať a naspäť schovávať.

Po vojne sa domov vrátili milióny mužov, pre ktorých už hodinky na zápästí neboli ženským šperkom, ale praktickým predmetom. V priebehu 20. storočia potom náramkové hodinky postupne zatlačili klasické vreckové hodinky do úzadia. A spolu s nimi sa začal vyvíjať aj predmet, ktorý často prehliadame – remienok.

Od kusu kože k samostatnému odvetviu

Najstaršie praktické pánske riešenia boli často veľmi jednoduché. Hodinky sa upevnili do koženého puzdierka alebo držiaka, ktorý sa následne pripol okolo zápästia. Postupne sa však na puzdrách hodiniek objavili pevné alebo drôtené úchyty a remienok sa stal konštrukčnou súčasťou hodiniek.

Dnes pritom výraz „remienok“ používame trochu nepresne na takmer všetko. Ak si objednávate hodinky v zahraničných obchodoch, tieto pojmy poznáte. V hodinárstve sa zvyčajne rozlišuje mäkký strap – remienok, napríklad kožený či gumový. Následne tiež aj kovový bracelet – náramok, ktorý sa skladá z článkov alebo kovovej sieťoviny.

Koža: klasika, ktorá nemá rada vodu

Kožený remienok je dodnes typický najmä pre spoločenské a klasické hodinky. Používa sa hovädzia či teľacia koža, ale existuje množstvo ďalších druhov a povrchových úprav. Výhodou kože je, že sa používaním postupne prispôsobuje zápästiu a dokáže veľmi výrazne meniť charakter hodiniek. Rovnaké puzdro môže na čiernom hladkom remienku pôsobiť formálne a na hrubšej hnedej koži športovejšie či historizujúco.

Jej slabinou je vlhkosť. Výrobcovia hodiniek upozorňujú, že pot, voda, slnečné žiarenie a vysoká vlhkosť môžu kožu zafarbiť, vysušovať alebo postupne poškodzovať. Aj vodotesné hodinky preto nemusia byť automaticky vhodné na plávanie, pokiaľ majú klasický kožený remienok. Tiež je vhodné nekupovať si remienky biele, svetlé a predovšetkým z vnútra svetlej farby. Po pôsobení potu sa toto miesto mení, prípadne nečistota a prach spôsobia, že sfarbenie sa mení. Remienok môže byť v nelakovanej časti problematické vyčistiť a obnoviť. Môže tak klesnúť investičná hodnota drahších a vzácnejších kúskov hodiniek používaných na nosenie.

Oceľ: odolnosť a dlhá životnosť

Kovový náramok je v niečom zásadne iný. Najmä kvôli kontaktu kovu s kožou. Nevsakuje pot rovnakým spôsobom, zvláda kontakt s vodou a pri kvalitnom vyhotovení môže slúžiť desaťročia. Najbežnejším materiálom je nehrdzavejúca oceľ. Jednotlivé články umožňujú upravovať dĺžku náramku a mnohé spony ponúkajú aj jemné dolaďovanie obvodu. Nevýhodou môže byť vyššia hmotnosť. V štrbinách medzi článkami sa navyše zachytáva prach, kožný maz a ďalšie nečistoty, preto aj kovový náramok potrebuje občasné čistenie. Poznáme pritom mnohé prípady, kedy hodinky neboli len z ocele a koža reagovala. Objavujú sa alergie a reakcie organizmu na prítomnosť niklu, zinku a ďalších prímesí, alebo povrchovej úpravy kovu.

Alternatívou je titán. Je výrazne ľahší ako oceľ a zároveň veľmi dobre odoláva korózii, preto sa používa aj pri športových a potápačských hodinkách. Pocit z rovnakých rozmerov hodiniek môže byť na titánovom náramku prekvapivo odlišný práve vďaka nižšej hmotnosti.

Guma a silikón: remienky, ktoré sa vody neboja

Potápačské a športové hodinky priniesli potrebu materiálu, ktorému neprekáža opakovaný kontakt s vodou. Gumové remienky sú pružné, ľahko umývateľné a vhodné do vody. Pod označením „guma“ sa však môže ukrývať viacero materiálov. Pri kvalitnejších remienkoch sa používa napríklad FKM, fluóroelastomér, ktorý má veľmi dobrú odolnosť voči chemikáliám, teplu a starnutiu.

Ďalšou možnosťou je silikón. Je mäkký, pružný a lacno sa tvaruje do najrôznejších podôb, preto sa mimoriadne rozšíril aj pri smart hodinkách a fitness náramkoch. Moderné hodinky pritom často kombinujú viac materiálov. Existujú napríklad remienky, ktoré na pohľad vyzerajú ako kožené, ale ich spodná časť dotýkajúca sa pokožky je z gumy alebo fluóroelastoméru. Takéto kombinácie sa objavujú aj v ponuke veľkých švajčiarskych výrobcov.

Textil a nylon: jednoduché riešenie s vojenským pôvodom

Textilné remienky sú ľahké, dajú sa prať a po namočení schnú podstatne jednoduchšie ako koža. Osobitnou kapitolou je takzvaný NATO remienok. Jeho názov je trochu zavádzajúci. Alebo môže popliesť, či evokovať vytváranie vlastných záverov o pôvode.

Konštrukcia, ktorú dnes poznáme ako NATO alebo G10 remienok, vychádza z britskej vojenskej špecifikácie z roku 1973. Pôvodná verzia bola jednoduchý nylonový pás v odtieni Admiralty Grey. Prezývka G10 súvisela s vojenským formulárom G-1098 používaným pri výdaji výstroja, zatiaľ čo označenie NATO sa uchytilo v súvislosti so systémom skladových čísel NATO. Jeho konštrukcia má veľmi praktický dôvod. Remienok prechádza pod hodinkami a cez oba úchyty puzdra. Ak jeden z pružinových kolíkov, takzvaných spring barov, zlyhá, hodinky môžu zostať visieť na druhom namiesto toho, aby okamžite spadli zo zápästia. Práve preto tento jednoduchý remienok dával vo vojenskom prostredí zmysel. Pre jednu chybu hodinky nespadli z ruky. Bežne pritom stačí, aby povolil jeden kolík a hodinky padajú z ruky.

Remienok môže úplne zmeniť jedny hodinky

Z technického doplnku sa dnes stal samostatný segment hodinárskeho trhu. Výrobcovia ponúkajú rýchloupínacie mechanizmy, pri ktorých možno remienok vymeniť bez hodinárskeho náradia, a k jediným hodinkám si tak majiteľ môže kúpiť niekoľko úplne odlišných variantov. Takéto systémy dnes ponúkajú aj tradičné švajčiarske značky. Pri výbere pritom nerozhoduje len vzhľad. Dôležitá je šírka medzi nožičkami puzdra, dĺžka remienka, typ spony, hrúbka materiálu aj obvod zápästia. Kovové náramky sa zvyčajne skracujú alebo predlžujú pridávaním a odoberaním článkov. Pre veľmi široké zápästia existujú dlhšie remienky, náhradné predĺžené varianty aj predĺženia náramkov, takže samotná veľkosť ruky nemusí automaticky znamenať potrebu väčších hodiniek.

Pred viac ako sto rokmi to ocenili vojaci a priekopníci letectva. Dnes tú istú základnú myšlienku používajú mechanické luxusné hodinky, potápačské modely aj inteligentné hodinky nabité elektronikou. Technológia vo vnútri sa zmenila takmer na nepoznanie, ale princíp zostal rovnaký: hodinky sú užitočné predovšetkým preto, že ich remienok drží presne tam, kde ich človek potrebuje.

Článok Od vrecka na zápästie: Ako a kedy vznikli náramkové hodinky? je zobrazený ako prvý na Bontón Magazín.

Rozdiel medzi mestskou eleganciou a jachtárskou kultúrou

Mestská elegancia pracuje s výraznými prvkami, formálnosťou a vizuálnym efektom. Jachtárska kultúra je naopak založená na jednoduchosti a praktickosti. Na palube sa pohybuje po úzkom priestore, po dreve alebo lamináte, často bosí alebo v mäkkej obuvi. Oblečenie má umožniť bezpečný pohyb, komfort a prirodzené správanie, nie pútať pozornosť.

V jachtárskom prostredí sa skôr sleduje, či človek vie, kam patrí a ako sa pohybuje, než to, akú značku má na sebe. Príliš formálny alebo extravagantný odev môže signalizovať neznalosť prostredia.

Denný dress code: praktickosť a neutrálne farby

Počas dňa sa na jachte aj v maríne preferuje jednoduché, pohodlné oblečenie. Ľahké nohavice, šortky primeranej dĺžky, polokošele, bavlnené alebo ľanové košele a jednoduché šaty bez výrazných vzorov sú bežnou voľbou. Farby bývajú tlmené – biela, modrá, béžová, sivá – nie preto, že by išlo o pravidlo, ale preto, že v tomto prostredí prirodzene fungujú.

Dôležitým detailom je obuv. Mäkké topánky so svetlou podrážkou alebo sandále vhodné na palubu sú štandardom. Vysoké podpätky, tvrdé podrážky alebo mestská obuv sú nevhodné nielen esteticky, ale aj prakticky. Vysoké podpätky skrátka na loď nikdy nepatria. Nezabúdajte, že ste na mori a nepokoná hladina sa pretavuje do húpania malého plavidla. Ako by vyzerala taká chôdza? Výletná loď a okružné plavby sú niečo iné, samozrejme.

Večer na jachte: uvoľnená elegancia bez formálnosti

Večerné obliekanie na jachte sa líši od mestských večierkov. Aj keď ide o spoločenský moment, stále platí, že paluba nie je tanečný parket ani luxusná reštaurácia. Jednoduché šaty, ľahké sako, košeľa bez kravaty alebo elegantný top postačia. Príliš formálne večerné outfity, lesklé materiály či výrazné šperky pôsobia v tomto prostredí prehnane.

U žien sa oceňuje striedmosť v líčení a doplnkoch, u mužov čistý a upravený vzhľad bez snahy o demonštráciu statusu. Jachtárska večerná elegancia je nenápadná a prirodzená.

Reštaurácie v maríne: nenápadná kultivovanosť

Reštaurácie v marínach sú spoločenským priestorom, kde sa stretávajú posádky, majitelia lodí a aj „suchozemskí“ návštevníci. Oblečenie by malo rešpektovať tento mix. Nie je vhodné prichádzať v plážovom oblečení, ale rovnako ani v mestskom večernom outfite. Ideálnou voľbou je upravený neformálny štýl, ktorý pôsobí čisto a primerane.

V marínach sa sleduje celkový dojem, nie detaily. Čisté oblečenie, primerané správanie a schopnosť zapadnúť do prostredia majú väčšiu váhu než módne trendy.

Prečo sa neodporúča preháňať luxus

Na jachte a v prístave sa luxus nevníma cez značky ani cenu oblečenia. Skutočný luxus v tomto prostredí spočíva v pokoji, priestore a rešpekte k ostatným. Nápadné logá, extravagantné kúsky alebo snaha zaujať môžu pôsobiť rušivo a signalizovať nepochopenie prostredia.

Jachtárska kultúra je založená na tichu, sústredenosti a vzájomnej ohľaduplnosti. Oblečenie je len súčasťou tohto celku.

Dress code ako súčasť správania

Oblečenie na jachte a v maríne nie je otázkou módy, ale kultúry. Miernosť, funkčnosť a schopnosť prispôsobiť sa prostrediu sú vnímané ako znak vyspelosti a rešpektu. Pravidlo „menej je viac“ tu neznamená rezignáciu na štýl, ale pochopenie, že v tomto prostredí sa štýl prejavuje najmä nenápadne.

Článok Dress code na jachte a v prístave: prečo tu platí pravidlo „menej je viac“ je zobrazený ako prvý na Bontón Magazín.